background

Rodové stereotypy

Rodové stereotypy

Rodové stereotypy sú zakorenené predstavy ľudí o tom, že muži a ženy majú vlastnosti, schopnosti, úlohy a charakteristiky, ktoré sú vopred určené ich pohlavím. Rodový stereotyp je niečo, čo môže obmedzovať rozvoj prirodzeného talentu a určitých schopností všetkých ľudí. Rodový stereotyp môže obmedziť vzdelanostné podmienky a profesionálne skúsenosti či životné príležitosti mužov a žien na základe toho, či sú mužmi alebo ženami. Keďže rodové stereotypy spôsobujú, že ženy vyzerajú oproti mužom slabšie, sú príčinou mnohých predsudkov, stoja za vznikom šikanovania v školách či násilia páchaného na ženách. Na ilustráciu dosahu šírenia rodových stereotypov by mohol dobre poslúžiť príklad rozhovoru v práci – keď sa kolegovia spolu rozprávajú, hovorí sa, že diskutujú; keď sa spolu rozprávajú kolegyne, hovorí sa, že klebetia. Príklady ďalších stereotypov sú uvedené nižšie.

Príklady rodových stereotypov:

  • Všetky dievčatá by sa radšej mali hrať s bábikami a všetci chlapci by sa radšej mali hrať s nákladnými autami.
  • Všetci chlapci by mali mať radi modrú a zelenú, všetky dievčatá odtiene červenej a ružovej.
  • Všetky dievčatá sú lepšie v čítaní a všetci chlapci sú lepší v matematike.
  • Všetky dievčatá by sa mali správať slušne, od všetkých chlapcov sa očakáva, že budú nezbedníci.
  • Všetky dievčatá majú menší záujem o technické predmety ako všetci chlapci.
  • Všetci chlapci by sa mali venovať športu, všetky dievčatá umeniu.
  • Všetci chlapci a muži dokazujú svoju mužnosť agresivitou.
  • Všetci chlapci, ktorí nie sú agresívni, sú stále terčom šikanovania.
  • Všetky dievčatá by mali byť štíhle a upravené, aby boli príťažlivé pre mužov.
  • Všetky ženy, ktoré zostávajú v násilníckom vzťahu, sú slabé.
  • Všetky ženy, ktoré nechcú deti, nie sú úplne v poriadku.
  • Všetky asertívne ženy sú nepríťažlivé, panovačné, málo ženské.
  • Všetky ženy sú prirodzenými vychovávateľkami; všetci muži sú prirodzenými vodcami.
  • Všetci muži majú živiť svoje manželky alebo partnerky, preto ženy nemusia mať rovnakú mzdu.
  • Všetky ženy, ktoré nepôsobia jemne, sú lesbičky.
  • Skutočným naplnením všetkých žien je staranie sa o deti a domácnosť.
  • Všetci muži, ktorí trávia čas s rodinou, sú menej mužní, nebaví ich zamestnanie alebo málo zarábajú.
  • Všetci muži, ktorí neprejavujú svoju agresivitu, sú pravdepodobne gejovia.
  • Všetky ženy sú príliš emotívne na to, aby boli dobrými zamestnankyňami v niektorých odvetviach.
  • Všetci muži sú príliš neosobní a necitliví na to, aby prevzali úlohy, vo vykonávaní ktorých sú prirodzene lepšie ženy.
Samozrejme, existujú ženy aj muži, ktoré a ktorí do rodových stereotypov zapadajú a vôbec ich to neobmedzuje, sú so svojimi rolami spokojní – je to tak v poriadku. Cieľom búrania rodových stereotypov teda nie je stieranie rozdielov medzi mužmi a ženami alebo snaha o to, aby ženy boli viac „mužské“ a muži viac „ženskí“. To vôbec nie. Cieľom búrania rodových stereotypov je budovanie vzájomného rešpektu a úcty bez ohľadu na pohlavie alebo iné charakteristiky. Z toho vyplýva boj za rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami. Chceme, aby sa ľudské práva týkali všetkých ľudí a aby sa násilie nepovažovalo za normu.

Rodové stereotypy sú zjednodušené, nerealistické obrazy mužskosti a ženskosti, idealizované a očakávané vzory, ktoré nás sprevádzajú vo všetkých oblastiach života. Ide o vzory, ktoré na základe pohlavia odôvodňujú existenciu charakteristických čŕt žien a mužov, poznaním ktorých možno očakávať a tým aj predurčovať ich správanie a jednanie.

V spoločnosti odvolávanie sa na ženskú prirodzenosť legitimizovalo zaraďovanie žien do privátnej, rodinnej sféry, zatiaľ čo mužom bola vyhradená verejná sféra. Ustálil sa tak stereotyp muža – živiteľa a ženy – manželky, matky a opatrovateľky. Zaužívané charakteristiky muža: racionalita, aktivita, nezávislosť, asertivita, fyzická sila, „muži neplačú“, agresivita, muž (otec) ako hlava rodiny. Zaužívané ženské charakteristiky: emotivita, pasivita, nesamostatnosť, fyzická slabosť, žena (matka) zodpovedná za atmosféru v rodine, za výchovu detí, za starostlivosť o rodinu.

Stereotypy mužskosti a ženskosti nás zaväzujú, strážia a prikazujú nám a obmedzujú našu možnosť sa variabilnejšie a pružnejšie rozhodovať a rozvíjať svoju osobnosť. Tieto rodové normy sa prenášali z generácie na generáciu, v procese výchovy a socializácie, ich dodržiavanie sa kontrolovalo a trestalo.

RODOVÉ MÝTY
Mýtus krásy
V Indii, v jednej z najchudobnejších krajín na svete, najchudobnejšie ženy prijímajú 1400 kalórií denne, čo je o 600 viac ako ženy v západnej Európe držiace Hiltonovu diétu. V obliehanom lodžskom gete v roku 1941 dostávali Židia hladový prídel potravín s 500-1200 kalóriami denne. V Treblinke sa z vedeckého hľadiska považovalo 900 kalórii za minimum potrebné na udržanie človeka pri živote. V niektorých klinikách na redukciu hmotnosti, kde sa tzv. pacienti liečia až jeden kalendárny rok, je prídel potravy rovnaký.
Mýtus krásy je pojem Naomi Wolfovej, ktorý veľmi presne vystihuje obrovský tlak, ktorému sú vystavované dievčatá a ženy (ale čoraz viac aj chlapci a muži). Túžba páčiť sa je vlastná všetkým ľuďom. Definícia krásy sa však líši v závislosti od kultúry alebo historickej doby. Problém nastáva, keď sa ako prirodzená ženská krása definuje niečo, čo väčšina populácie nemôže dosiahnuť inak, ako neprirodzene, ak je vymedzená iba pre určité krátke životné obdobie – staroba je škaredá (pričom v prípade žien sa za staro vyzerajúcu považuje každá žena, ktorá nevyzerá na dvadsať), ak je predstava krásy jednej kultúry povýšená nad všetky ostatné, a hlavne, ktorá ohrozuje zdravie a životy žien a vedie k obmedzovaniu ich ľudských práv. Čoraz viac dievčat na Slovensku trpí poruchami prijímania potravy a väčšina žien niekedy v živote držala diétu, aby schudla. Znamená to, že väčšina žien je pritučných? Ak áno, ako môže byť prirodzeným ideálom niečo, čo väčšina žien nemôže dosiahnuť? Tento problém má však vážnejšie pozadie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo sa nám zdá pekné, čo sa nám zdá sexi sa musíme naučiť. Ak sa deti učia, že ženy sú pekné vtedy, ak sú štíhle a muži vtedy, ak majú dobré svaly, trpia obavami o svoj vzhľad tým viac, čím sú ideálu vzdialenejšie. Najalarmujúcejšie je, že netrpia neopodstatnene. V spoločnosti, kde sa ženská krása („sexi výzor“) cení viac, ako ženská práca – porovnajme príjmy modeliek alebo výhry v súťažiach Miss s odmeňovaním ženskej práce, je v moci mýtu krásy každá žena a dievča. Keďže väčšina populácie ideál nedosahuje, trpí väčšími či menšími frustráciami v dôsledku obavy o svoj vzhľad.
Pre deti a mladých ľudí je názor okolia, hlavne rovesníkov prioritný. Mnohé deti sa starosťami o svoj vzhľad zaoberajú do takej miery, že ich to obmedzuje v osobnostnom rozvoji. Právo na osobný rozvoj je jedným z hlavných ľudských práv detí.
Žiadna z učebníc nevenuje ani minimálnu pozornosť narúšaniu mýtu krásy medzi deťmi. Naopak, hoci nepriamo, tlak na „vhodnú“ krásu je v prípade dievčat oveľa významnejší, než v prípade chlapcov. Dievčatá majú zase geneticky zakódovaný zmysel pre krásno (odtiaľ pramení ich záujem o módu, obliekanie). Za pozornosť stojí aj v spoločnosti rozšírené tvrdenie, že oblečenie, obzvlášť u ženy, prezrádza sčasti aj jej mravný profil. Je teda dievča, ktoré nevenuje veľkú pozornosť svojmu vzhľadu, neženské?
Stanovisko k takémuto prístupu by však malo byť jednoznačné. Naomi Wolf tvrdí, že my ženy musíme trvať na tom, že anorexia je politická ujma, ktorú na nás pácha spoločenský poriadok, považujúci našu deštrukciu za bezvýznamnú, pretože sme také, aké sme – menejcenné. Anorexiu by sme mali označiť tak, ako Židia označili tábory smrti, alebo homosexuáli AIDS, za hanbu, ktorá nie je našou hanbou, ale je hanbou nehumánneho spoločenského poriadku.

Mýtus materstva
V skupine chlapcov, s ktorými sme pracovali, vyvolala otázka otcovstva nesmierne rozpaky. Po tom, ako sa chlapci dopracovali k definícii otca ako toho, kto sa o dieťa stará (teda nie nevyhnutne biologický otec), pokus o identifikáciu otcovskej starostlivosti o dieťa vyvolala neistotu a veľmi dlhé mlčanie. Dnes je formálne umožnené mužom zostať s dieťaťom doma v rámci rodičovskej starostlivosti, reálne sa však nikdy k takémuto kroku neodhodlá viac mužov. Dôvodov je na to viac: Všeobecne sa mužom upiera rovnaká schopnosť starostlivosti a lásky k dieťaťu ako ženám, a navyše, hoci sa materstvo prijíma ako „posvätná úloha“, činnosti spojené so starostlivosťou o deti a ich výchovu sú prijímané s dešpektom, sú považované za druhoradé – v prípade zamestnaní aj veľmi nízko ohodnotené. Navyše vzhľadom na nerovnosť žien a mužov v odmeňovaní na trhu práce rozhodnutie muža pre rodičovskú dovolenku ešte vždy ohrozuje rodinný rozpočet podstatnejšie, než podobné rozhodnutie ženy. Napriek súčasnému trendu motivovať mužov k starostlivosti o dieťa je ešte vždy rodičovstvo doménou žien. Bude tomu tak aj naďalej, kým apel na mužov bude formulovaný ako snaha o to, aby muži pomáhali ženám s ich rodičovskými (a domácimi) povinnosťami. V tejto požiadavke je obsiahnutý názor, že činnosti spojené so starostlivosťou o rodinu a domácnosť sú „ženská záležitosť“. Pri našej práci s chlapcami, chlapci nakoniec identifikovali úlohu otca ako toho, „kto dáva synovi rady do života“. Predstava, že otec môže mať aj dcéru, alebo nebodaj malé dieťa – dojča, úplne absentovala.
V poslednom čase sa čoraz viac volá po „novom otcovstve“. Ale to nenastane dovtedy, kým sa budú za predurčené k starostlivosti o dieťa považovať ženy. Ako sa môžu muži plnohodnotne starať o deti, ak sa predpokladá, že toho nie sú dosť schopní. Takýto jav je skôr výnimočný. Až natoľko, že sa za otca roka vyhlási muž, ktorý sa po smrti svojej manželky sám stará o svoje dve deti v dojčenskom veku.

Natíska sa úvaha, že ak takéto správanie je výnimočné, asi by sa považovalo za normu, ak by sa o ne starať odmietol. V prípade ženy by sa takéto počínanie považovalo za samozrejmosť. Naopak, ak by sa o deti nebola schopná starať, považovalo by sa to z jej strany za zlyhanie, okolie by ju označovalo za krkavčiu matku. V tejto súvislosti vyvstáva otázka: Je láska ženy k svojmu dieťaťu pudová? Ak áno, ako je možné, že toľko žien tento pud neposlúcha? Ak nie je láska k dieťaťu výsadou ženy, prečo by sa o dieťa nemohli starať aj muži? Mnohí z nich po tom naozaj túžia, cítia sa okradnutí o účasť pri výchove. Hovoriť o materstve bez pozitívneho hodnotenia je problematické a jeho kritika vykazuje mnohé prvky tabu. Napriek tomu, materstvo (alebo skôr to, čo je v našej kultúre považované za jeho obsah) je jedným z tých stereotypov, ktoré obmedzujú mužov aj ženy. Tento mýtus presahuje do viacerých oblastí života. Ivan Štúr povedal: „Žena je predurčená k materstvu, ale cesta k nemu nie je ... automatická. Nie je tragédiou neúspech v škole, ani prechod do zamestnania, ktoré nikdy nefigurovalo na zozname vyvolených. Iba v jednej úlohe by žena nemala nikdy zlyhať, iba jednu radosť by si nemala nechať ujsť, radosť z dieťaťa.“

„Posvätnosť“ materstva je pasca, z ktorej takmer nie je možné sa vymaniť. Ako dobrá matka sa popisuje žena, ktorá je milujúca, odpúšťajúca, sebaobetujúca, láskavá, nežná, milá, citlivá… Ktorá žena – ktorý človek – je schopná/ý byť takým bez prestania? A pri najmenšom vybočení z tejto úlohy nevyhnutne nasledujú pochybnosti o sebe, výčitky svedomia, a frustrácie. Akoby nie, veď „materstvo je najposvätnejšou a najdôležitejšou úlohou ženy, je zmyslom jej života...“ Ani ženy, ktoré nie sú matkami, sa pasci materstva nevyhnú. Práve naopak, veď „zlyhali v tej najdôležitejšej úlohe“. Nech sa tak stalo z akéhokoľvek dôvodu, sú nútené bojovať s výčitkami okolia alebo vlastnou ľútosťou.

Ako to, že činnosti spojené s materstvom (varenie, pranie, upratovanie, výchova a vzdelávanie, opatrovateľstvo…) sú považované za podradné, sú aj veľmi nízko ohodnotené – finančne aj spoločensky? Materstvo, ktoré je „najvyššou úlohou ženy“ však nesúvisí iba s porodením dieťaťa a s dojčením. Je úzko prepojené s činnosťami, ktoré v žiadnom prípade nemôžeme nazvať „výsadou žien“ (starostlivosť o dieťa počas hier, počas choroby, podávanie liekov, rodičovské združenia…) Napriek tomu, všetky činnosti súvisiace so starostlivosťou o dieťa sú súčasťou „posvätnej úlohy ženy“. Nie je teda ani zďaleka prekvapujúce, že dôsledkom takéhoto ponímania rodičovstva – materstva – sú ženy diskriminované v pracovnom procese, v organizovaní svojho voľného času, vzdelaní…

Mužom mýtus materstva upiera schopnosť rovnakého citu, ako to, čo sa nazýva „materská láska“ - upiera im ho prostredníctvom socializácie vedúcej k popieraniu citov („muži neplačú“) a presadzovaním predstavy osamelého, samostatného a tvrdého muža. Možnosť naplno sa realizovať ako otec je značne zúžená. Úloha otca nie je považovaná za rovnocennú s úlohou matky, pritom existujú mnohé kultúry, kde je starostlivosť o deti a domácnosť rozdelená rovnomerne medzi mužov a ženy, obaja rodičia sa na nej spolupodieľajú. V niektorých kultúrach je otec považovaný za nevyhnutný prvok prospievania dieťaťa Dokonca u austrálskych domorodcov sa deje taká tragédia, že ak otec dieťaťa zomrie pred jeho narodením, matka dieťa usmrtí, pretože v spoločnosti panuje presvedčenie, že dieťa bez otca nemôže žiť.

Mýtus ženy v politike
Tento mýtus sa traduje zrejme od pradávnych dôb, keď matriarchát bol vystriedaný patriarchátom a muži vďaka svojim fyzickým predpokladom a rozdielnej deľbe práce a povinností získali prevahu nad ženami. Toto delenie pretrvávalo dlhé stáročia – ženy mali rodiť a starať sa o deti, muži mali za úlohu postarať sa o hospodársky status rodiny. To malo za následok, že muži boli tými, ktorí určovali, rozhodovali, riadili a ženy boli posunuté do – z hľadiska manažmentu – podradnejšej úlohy.
Skutočne, z minulých dôb poznáme iba málo žien, ktoré sa dokázali presadiť. Jednou z nich je určite Jana z Arku, ktorá dokázala zmobilizovať Francúzsko do boja proti Angličanom. Ďalšie historicky podložené dôkazy o autorite žien sa zakladajú na tom, že ženy zatĺkali svoje pohlavie a vydávali sa za mužov (pápežka Jana, čínska generálka Chua Mulan). Určite však stojí za zmienku fakt, že Anglicko dosiahlo svoj najväčší rozmach za panovania ženy – kráľovnej Viktórie – hoci je potrebné tiež dodať, že jej boli nápomocní i mnohí schopní muži. Mimo iných i jej ministerský predseda B. Disraeli.
V dobe priemyslovej revolúcie vyrástli tzv. kapitáni priemyslu, medzi ktorými nefigurovala žiadna žena – tie sa v tom čase skôr orientovali na starostlivosť o rodinu a charitu. Až zrovnoprávnením žien v legislatívach jednotlivých štátov dochádza k väčšej angažovanosti vo veciach spoločných – sufražetky, tzv. modré pančuchy zakladajú ženské kluby, vstupujú do spoločenských organizácií, snažia sa o vstup do vysokej politiky. Ale až po 1. svetovej vojne je možné zaznamenať vyšší podiel žien na riadení štátnych inštitúcií a ekonomických subjektov (módny a kozmetický segment).
V druhej polovici dvadsiateho storočia sa situácia začala radikálne meniť. Ženy sa dostávali na najvyššie štátne posty a boli pritom mimoriadne úspešné – Golda Meyerová v Izraeli, Margaret Thacherová vo Veľkej Británii, či Indira Ghandiová v Indii. I v súčasnej dobe môžeme pozorovať vstup žien na rozhodujúce posty – dosť frekventovane sú na miestach prezidentky, premiérky, či kancelárky (Fínsko, Thajsko, Nemecko, Slovensko).
Ale prejdime k zastávaniu rozhodujúcich manažérskych pozícií v oblasti ekonomiky. Už dlho sú u nás v manažérskych pozíciách ženy v školstve, poštových službách a čiastočne i v obchode. Ich výkonnosť a úspešnosť je pritom potrebné hodnotiť ako veľmi vysokú. Mužský a ženský prístup k manažérskym činnostiam je trocha odlišný. Muži sú cieľavedomí, vďaka tomu aj niekedy príliš tvrdí, ich prioritou je dosiahnuť úspech. Ženy ponímajú problémy v širších – najmä v sociálnych súvislostiach, ich prístup k manažmentu má často silné emocionálne komponenty. Do úvahy berú ľudské potreby – vďaka tomu sa niekedy javia ako mäkšie. Kritériom sú však konečné dosiahnuté výsledky – a tu medzi oboma prístupmi niet väčších rozdielov.
Pravdou je, že u nás je v manažérskych pozíciách podstatne viac mužov ako žien – a to napriek tomu, že v dospelej populácii je väčšie zastúpenie žien ako mužov a z hľadiska najväčšieho dosiahnutého vzdelania sú slovenské ženy na tom lepšie ako muži. Situácia sa však i u nás začína meniť. Po roku 1990 výrazne vzrástla úroveň ašpirácií a ambicióznosti žien. Kvôli kariére sú oveľa viac, ako predtým, ochotné odkladať založenie rodiny, či realizáciu klasických partnerských vzťahov. Viac chcú byť úspešné a statusovo hodnotené.
O úspechu žien na manažérskych pozíciách hovoria štatistické a masmediálne informácie. Často je to iba mužská samoľúbosť, ktorá to nepripúšťa. Okrem nevyvrátiteľnej úspešnosti žien hovorí v ich prospech pri riadení organizácií i ďalšia skutočnosť – nepopierateľný vplyv má ich účasť na riadiacich štruktúrach organizácií.
Rokovania dokážu kultivovať, zbavovať jednostrannosti a razantnosti, muži sa v ich prítomnosti stávajú slušnejšími a galantnejšími. Na trocha humornejšie potvrdenie tejto skutočnosti odkazujeme na knižku „Úsmevy a šľahy Jána Masaryka“. Keď sa po puči v roku 1948 stala ministerkou kultúry Ludmila Jankovcová – ako jediná a prvá žena vo vláde, komentoval to J. Masaryk : „Predtým, keď sme potrebovali prestávku v dlhom zasadaní vlády, povedal som: ‚Chlapci, poďme sa vyčúrať.‛ ale čo mám povedať teraz, keď tu je Jankovcová?“
Manažment nie je však iba o riadení štátov, politických síl, ale aj o úplne bežnom riadení malých skupín, rodiny, najbližších vzťahov. Nie nadarmo sa hovorí, že muž je hlava, ale žena je krk, ktorý tú hlavu ovláda a že názor muža v rodine nemusí byť vždy rozhodujúci a zohľadňovaný vedením. Muži majú v rodine zväčša v kompetencii zahraničné politické vzťahy a ženy všetko ostatné. Zrovnoprávnenie žien v politike prebieha rýchlo a po roku 1950 sa objavujú prvé ženy, ktoré sa postavili do čela svojej krajiny, výnimkou sú len dedičné monarchie.
V súčasnej dobe na čele monarchií stoja Elizabeth II. Britská, Beatrix Holandská a Margrethe II. Dánska. Prvou prezidentkou v novodobých dejinách sa stala Isabela Martinéz Perónová v Argentíne v roku 1974 po smrti Juana Dominga Peróna Sosy. Jej vláda však trvala len do roku 1976 po násilnom ukončení vojakmi. Zvyšok života prežila v španielskom exile. Island mal prvú európsku hlavu štátu v žene Vigdis Finnbogovej od roku 1980 a v úrade vydržala celých 16 rokov. Vo Fínsku sa stala prvou prezidentkou republiky Tarja Halonenová v roku 2000. Éru žien vo vysokej politike otvorili Aziatky, Indky a Židovky. V rokoch 1960–1965 a 1970–1977 sa stala Sirimawo Ratwatte Dias Bandaranaikeová premiérkou cejlónskych a srílanských socialistických vlád. Srí Lanka sa stala prvým štátnym útvarom planéty s demokratickým zriadením, v čele ktorého stáli ženy s dedičným právom prechádzajúcim z matiek na dcéry. Premiérkou indických vlád sa stala v rokoch 1966–1977 a 1980–1984 Indira Gándhiová. Viedla víťaznú vojnu s Pakistanom i napriek tomu sa stala prvou zavraždenou političkou z vlastných radov. Tzv. vojnovou premiérkou bola v Izraeli v rokoch 1969–1974 Golda Meirová , ktorá ako prvá dostala prívlastok Železná lady , obvykle spájaný s britskou konzervatívnou premiérkou z rokov 1979–1990 Margaret Thatcherovou. V Pakistane sa prvýkrát stala predsedníčkou vlády Bénazír Bhuttová v rokoch 1988–1990 a 1993–1996, v Turecku Tansu Cillerová v rokoch 1993–1996. Nórsko je známe aj tým, že sa tam trikrát za sebou stala premiérkou Gro Harlem Brundtlantová v 80. a 90. rokoch. Veľké európske štáty, ako sú Francúzsko a Nemecko, mali len po jednej predstaviteľke na čele vlády. V rokoch 1991–1992 to bola vo Francúzsku Edith Cressonová a v súčasnej dobe je v úrade nemeckého kancelára Angela Merkelová. V Spojených štátoch sa tak ešte nestalo, ale v Kanade bola premiérkou na štyri mesiace Kim Campbellová. Generálnou guvernérkou Kanady sa stala v Číne narodená Adriene Clarksonová v roku 1999, neskôr ju v roku 2005 vystriedala televízna novinárka Michelle Jeanová narodená na Haiti.

Mýtus muža ako rizikového povolania
Pomer dokonaných samovrážd mužov a žien sa ukazuje v neprospech mužov. Muži sa štatisticky dožívajú nižšieho veku ako ženy. Do akej miery môže byť v týchto súvislostiach významná úloha rodovo stereotypnej socializácie? Negatívne dôsledky rodových stereotypov sú v prípade mužov a žien rozdielne. Zatiaľ čo ženy rodové stereotypy ohrozujú a obmedzujú (ak dodržujú svoju predpísanú úlohu, stávajú sa závislejšími, je na nich páchané násilie, sú diskriminované v zamestnaní, ohrozované na verejnosti…), mužov ohrozuje ich rodová rola v subjektívnom prístupe k životu. Muži nesmú prejavovať svoje city, čo ohrozuje ich psychické zdravie, ich rodová rola je vymedzená skôr negatívne, nie je preto ľahké jednoznačne ju identifikovať. Snaha mužov nájsť pomoc u iných ľudí v prípade, že majú problémy, môže byť definovaná ako závislosť, nesamostatnosť, slabosť, čo sa s predstavou o ideálnom mužovi vylučuje. Ak muž vykročí za hranice predpísanej roly, reakcie okolia sú nekompromisné. V žiadnom prípade sa takéto správanie neodpúšťa. V prípade ženských stereotypov (s výnimkou kultu materstva a sexuálneho správania sa) je hlavným „kontrolórom“ verejná mienka, čo do určitej miery umožňuje uchovanie si pocitu autentických túžob (ktoré bohužiaľ sú vo väčšine prípadov obmedzované) a vedomia hraníc vlastnej osobnosti. Muži využívajú vo väčšej miere sebakontrolu. Sú obeťami sústavného strachu zo zlyhania v niečom, čo nie je nikde jasne definované (obrazy mužskosti sú veľmi protikladné). Dôsledkom toho pociťujú svoje zlyhanie tragickejšie.

Mužskí jedinci spravidla zisťujú, čím nemajú byť, aby boli mužmi, a to ešte predtým, než si osvoja to, čím môžu byť. Veľa chlapcov definuje mužskosť ako to, čo nie je ženské. Vo všeobecnosti je mužskosť pre mužov dôležitejšia ako ženskosť pre ženy.

Pri našej práci s chlapcami sa jasne ukazuje strach zo zlyhania v niektorom z aspektov mužskosti. Ideálne preto je, ak s chlapcami pracuje muž, ktorý ako prvý definuje svoje odmietnutie vzorov mužnosti, ako ich poznáme. Reakcie chlapcov sú jednoznačné. Po prvotnom prekvapení z možnosti odmietnutia stereotypov nasledujú veľmi opatrné vyjadrenia súhlasu. Častejšie však formou „hypotetických otázok“, ako explicitným pomenovaním vlastného postoja. Aj keď nesúhlasia s obrazom agresívneho svalovca, nesúhlas prejavujú veľmi opatrne. Negatívne označenie takéhoto vzoru znamená priznanie sa k tomu, že ním nie som („neviem byť“). Chlapci skôr odmietnu mužský stereotyp jednotlivo, v osobných rozhovoroch, než pred spolužiakmi. V zmiešaných skupinách (chlapci a dievčatá spolu) k takýmto situáciám takmer nedochádza. (S výnimkou situácie, keď mladí muži – deklarujú svoju citlivosť a vzťah k deťom s cieľom zapôsobiť na dievčatá. Ako sa vyjadril jeden študent: „Jasne, že to poviem, chcú to počuť a tak sa mi zvýši počet potenciálnych sexuálnych partneriek.“) Dievčatá veľmi rýchlo dokážu odmietnuť stereotypy, ak ich rozoznajú, veľmi presne vedia pomenovať ujmu, ktorú im spôsobujú. V prípade chlapcov je táto situácia komplikovanejšia. Je ťažké vystúpiť z vlastnej „mužnosti“. Byť mužom predsa znamená byť tým, ktorý má moc, byť tým, ktorý je vzorom, tým, ktorý určuje pravidlá. Daň za takúto pozíciu však treba splácať.

Zoznam bibliografických odkazov:
Badinter, E. 1998. XY. Identita muža. Bratislava: Aspekt.
Barša, P. 2002. Politika rodu a sexuální identita. Brno: MUB.
Beauvoirová, S. 1967. Druhé pohlavie. Bratislava: Obzor.
Bosá, M., Minarovičová, K. 2006. Rodovo citlivá výchova. Prešov: EsFem.
Cviková, J., Juráňová, J. 2006. História žien. Bratislava: Aspekt.
Cviková, J., Juráňová, J. 2003 Ružový a modrý svet. Bratislava: Aspekt.
Cviková, J., Juráňová, J. 2009. Spravodlivosť v rodových vzťahoch. Bratislava: Aspekt.
Kolektív autorov. 2006. Slovensko na ceste k rodovej rovnosti. Bratislava: ERPA, SAV.
Minarovičová, K. 2003. Rodovo citlivá výchova (Diplomová práca). Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského.