História rodovej rovnosti

Patriarchálne rodové normy a stereotypy popierajúce hodnotu ženy ako plnohodnotnej ľudskej bytosti vznikali postupne dejinným vývojom. Približne 10000 rokov je reprodukovaná asymetrická forma vzťahov medzi mužským a ženským rodom, ktorá je založená na hierarchii v prospech mužov.

Matriarchát
V prvých historických fázach vývoja človeka, ľudského spoločenstva, ktoré sa označuje ako matriarchát, bola žena uctievaná a mala dôstojné spoločenské postavenie. Matriarchát bolo spoločenstvo charakteristické nadvládou a dominanciou žien nad mužmi. Matriarchálne spoločenské štruktúry boli charakterizované vysokou mierou voľnosti, rovnosti medzi ženou a mužom a uctievaním materstva a prírody.

Patriarchát
S rozvojom triednych spoločností a patriarchátu vzniká množstvo povier o biologických zvláštnostiach žien, predpisov a zákazov o pohlavnom živote ženy, predstavy o poškvrnenosti ženy pôrodom a menštruáciou. Vznikajú rôzne bolestivé obrady a úkony zamerané na zasvätenie do dospelosti ako zbavenie panenstva, vyrážanie zubu, odseknutie z prsta…

Začiatok ponímania ženy ako menejcennej sa datuje od obdobia staroveku. Je spojené s ponímaním dualizmu dobro – zlo. Patriarchálne náboženské koncepcie ženy zanechali hlbokú stopu vo vedomí ľudstva, v ktorých je zakorenená idea menejcennosti ženy, ktorá jej pripisuje pasívnu pozíciu v spoločnosti a požaduje dodržiavanie prísnych noriem spoločenského vylúčenia.

Vychádzajú z neho aj všetky svetové náboženstvá: hinduizmus budhizmus, islam, judaizmus, kresťanstvo. Rodové stereotypy o menejcennosti žien na území Slovenska sa odvíjali z judaizmu. Judaizmus kodifikoval poníženie ženy a našiel aj odôvodnenie pre ich utrpenie.

Samo poslanie ženy ako matky sa považovalo za nečisté, pretože za nečistý sa považoval pôrod. Dedičný hriech, ktorý mala na svedomí prvá Eva, sa pripisuje žene. Tieto patriarchálne tradície sa dostali do rôznych cirkví. Status ženy bol v biblickej spoločnosti omnoho nižší ako muža. Muži zaobchádzali so ženou ako so svojím vlastníctvom, ženy od nich záviseli, a tým boli aj vystavené mužským násilnostiam, ponižovaniu a utláčaniu. Hlavnou úlohou ženy v staroveku bolo materstvo. V starovekom Ríme pozícia žena bola na úrovni otroka, právne neexistovala. Otec mal právo usmrtiť svoju dcéru. Rozhodoval o jej svadbe, z rúk otca putovala do područia manžela.

Jeden z najväčších a najuznávanejších kresťanských teológov, Tomáš Akvinský (1225-1274), pohŕdanie ženami ešte posilnil. Vychádzajúc z Aristotela chápal muža pre jeho spermu ako aktívneho, plodiaceho človeka a ženu ako receptívneho, pasívneho človeka. Preto označil ženu za nedokonalú a neúplnú, ba dokonca za „nedokonalého, neúplného muža“.

Najdrastickejší spôsob znevažovania a deklarovania najnižšieho spoločenského postavenia ženy v ľudskej spoločnosti predstavuje prenasledovanie žien obvinených z tzv. čarodejníctva v 14. storočí – udavač ostal v anonymite, pri vyšetrovaní mučenie nariadil pápež Inocent IV. Pod zámienkou boja proti kacírom a čarodejniciam sa cirkev spolu so svetskou mocou zbavovala nepohodlných ľudí, najmä odvážnych žien, liečiteliek, predstaviteľov a predstaviteľky pokrokových názorov. Kladivo na čarodejnice sa považuje za najotrasnejšiu knihu svetovej literatúry. Kniha predstavuje čarodejníctvo ako typický ženský zločin. Zdôrazňuje napríklad, že ženy majú sklony k poverčivosti, žiadostivosti a márnivosti a keďže ženám chýba fyzická sila, hľadajú pomocníka v diablovi. Ženám pripisuje zabíjanie zvierat, ľudí, vyvolávanie chorôb, ničenie úrody. O skončenie inkvizičných procesov v Uhorsku (na území Slovenska) sa zaslúžila Mária Terézia a taktiež Jozef II., ktorý zakázal stíhanie žien za bosoráctvo. (Podľa odhadov sa 3-9 miliónov žien v rôznych európskych krajinách stalo obeťou mučenia, upálenia za živa a ďalších foriem fyzickej a psychickej likvidácie. Tento holokaust žien bol účinnou výstrahou pred snahami odvážnejších žien domáhať sa spravodlivého hodnotenia, spoločenského postavenia a docenenia svojich schopností.)

15. storočie sa považuje za začiatok obhajoby rovnosti žien a mužov, vďaka prvému feministickému románu Christine de Pisanovej (1364–1430) Mesto žien, v ktorom hájila právo žien na vzdelanie, zaznamenala činy slávnych žien.

V 16. storočí J. Luis Vieves poukázal na spoločenský význam vzdelania a presadzoval myšlienku rovnoprávnosti obidvoch pohlaví.

V 17. storočí bolo najliberálnejšie postojmi voči ženám charakteristické Anglicko a Francúzsko. Vo Francúzsku vznikla prvá podoba feminizmu – francúzskych precióziek - emancipované ženy, ktoré kritizovali spoločenské pomery, mužskú hrubosť a autoritatívne správanie svojich manželov a otcov. Požadovali manželstvo na skúšobnú dobu.

V 18. storočí, v období Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá sa niesla v duchu hesla Sloboda, rovnosť, bratstvo a ktorej sa aktívne zúčastnilo veľa žien, neboli muži a ženy rovnoprávni. Vyhlásenie ľudských a občianskych práv platilo len pre mužov. Marie Olympe de Gouges uverejnila dokument Prehlásenie práv ženy a občianky, v ktorom požadovala rozšírenie všeobecných práv občanov aj o práva pre ženy. Bola popravená. Charles Fourier vyslovil prvý raz myšlienku, že v každej spoločnosti je stupeň emancipácie ženy meradlom celkovej emancipácie a stupňa vývoja spoločnosti.

V 19. storočí boli ženy poddané mužom. John Stuart Mill prirovnal situáciu žien k situácii otrokov a sluhov. Podľa neho „ak pripustí zákon príliš veľkú porobu jedného pohlavia nad druhým, prekáža tým nesmierne celému pokroku a vývoju ľudskej spoločnosti.“ Preto sa celé 19. storočie považuje za storočie emancipácie. Vzniká hnutie sufražetiek, vystupovali za emancipáciu žien v spoločenskom živote, požadovali najmä všeobecné volebné právo, právo na vzdelanie, na vlastný majetok. Industrializácia zmenila svet práce, ale aj rodinný život. Ženy začali pracovať v továrňach, kde pracovali 13-14 hodín denne, pričom sa museli starať aj o domácnosť a rodiny. A začalo sa diskutovať o ťažkom postavení žien. Do 19. storočia možno hovoriť o absolútnej diskriminácii dievčat a žien v prístupe k vyššiemu vzdelaniu. J.J. Rousseau ešte v 18. storočí v diele Emil alebo o výchove uvádza, že žena sa má obmedziť na súkromný okruh svojej pôsobnosti: „Žena mimo domu je vždy smiešna a vystavená oprávnenej kritike.“ Imanuel Kant tiež v 18. storočí v diele Antropológia: napísal: „Ženy sú tu na to, aby svojmu mužovi vytvorili útulný domov a ich sloboda pozostáva z toho, že nemusia byť zamestnané. Hlboké uvažovanie škodí ich kráse, namáhavé učenie alebo trápne hútanie ničia ich prednosti, oslabujú ich pôvab, ktorým pôsobia na druhé pohlavie“. Začiatkom 19. storočia sa už všeobecne akceptovala potreba poskytnúť dievčatám elementárne vzdelanie, ale stále bol rozšírený názor, že materské poslanie nevyžaduje po ukončení základnej školskej dochádzky žiadne vzdelanie. Plnohodnotné stredoškolské vzdelanie sa presadzovalo veľmi pomaly. Existovali chlapčenské stredné školy a všeobecne panoval názor, že vzdelanie je pre dievčatá nevhodné a zbytočné, pretože ako dospelé ženy budú iba v domácnosti. Na vysokých školách mohli študovať len vo výnimočných prípadoch, každý jeden prípad sa osobitne prešetroval. Niektoré školy povoľovali štúdium dievčatám a ženám, ale odopreli im titul. Ženám sa odpierali podpory a štipendiá, museli dokladovať, či sú zámožné, aby si neprirábali prostitúciou, pretože od emancipovaných žien sa čakalo skutočne všetko.

FEMINISTICKÉ VLNY
Feminizmus je ženské hnutie usilujúce sa o obranu ženských záujmov a o praktické zrovnoprávnenie žien s mužmi v rôznych oblastiach spoločenského života. Verejnosť sa mylne domnieva, že feminizmus je jednoliaty smer, ktorý na úkor mužov presadzuje neoprávnene požiadavky žien a dostatočne si neuvedomuje, že bez historického prínosu feministického hnutia by bola úroveň organizovania ľudského spoločenstva podstatne iná, horšia – možno taká, ako je v niektorých krajinách tretieho sveta (v Indii, Pakistane, Afganistane, Iráne). Ak sa dnes všeobecne akceptuje rovnosť žien a mužov v prístupe k vzdelaniu, je to výsledok emancipačných aktivít žien a mužov, ktoré a ktorí pochopili spoločenskú hodnotu vzdelávania a zdôrazňovali hodnotu ženy a právo žien na vzdelávanie.

Feministické vlny:
1. prvá vlna - boj o ženské práva;
2. druhá vlna – narušenie mýtu materstva (Simone de Beauvoir: Druhé pohlavie – napísala, že žena sa ženou nerodí, ale stáva sa ňou);
3. tretia vlna – rodová rovnosť.

Prvá krajina, ktorá zabezpečila právo žien zúčastniť sa na voľbách, bol v roku 1893 Nový Zéland.

Ženské práva
Až v roku 1861 zmaturovala prvá absolventka strednej školy, v roku 1875 bola promovaná prvá absolventka vysokej školy. V roku 1918 získali ženy v Československu volebné právo. Všeobecná konferencia o ľudských právach OSN v roku 1993 po prvý raz deklarovala zásadu: „ľudské práva sú aj ženské práva“.

Ženské práva sú ľudské práva znamená, že práva žien a dievčat sú integrálnou, neodcudziteľnou a neoddeliteľnou súčasť univerzálnych ľudských práv. Označenie ženské práva sa používa v prípade, keď sú práva ženám upierané alebo nenaplnené. Medzi témy súvisiace so ženskými právami zvyčajne patria:
• požiadavky na možnosť slobodného rozhodnutia;
• možnosť pracovať za primeranú odmenu.

Zoznam bibliografických odkazov:
Badinter, E. 1998. XY. Identita muža. Bratislava : Aspekt.
Barša, P. 2002. Politika rodu a sexuální identita. Brno : MUB.
Beauvoirová, S. 1967. Druhé pohlavie. Bratislava : Obzor.
Bosá, M., Minarovičová, K. 2006. Rodovo citlivá výchova. Prešov : EsFem.
Cviková, J., Juráňová, J. 2006. História žien. Bratislava : Aspekt.
Cviková, J., Juráňová, J. 2003 Ružový a modrý svet. Bratislava : Aspekt.
Cviková, J., Juráňová, J. 2009. Spravodlivosť v rodových vzťahoch. Bratislava : Aspekt.
Kolektív autorov. 2006. Slovensko na ceste k rodovej rovnosti. Bratislava : ERPA, SAV.
Minarovičová, K. 2003. Rodovo citlivá výchova (Diplomová práca). Bratislava : Pedagogická fakulta Univerzity Komenského.